BRUCE DICKINSON a jeho autobiografia je dostupná už aj na Slovensku

Knihu vám prináša GRADA Slovakia s.r.o.

Skupina Iron Maiden odohrala viac ako 2 000 koncertov po celom svete, čo z nich robí jeden z najúspešnejších rockových počinov všetkých čias. Bruce je ikonou rocku a jedným z najznámejších a najuznávanejších spevákov a skladateľov na svete. Okrem toho je aj kapitánom leteckej spoločnosti, motivačným rečníkom, pivovarníkom, spisovateľom, rozhlasovým moderátorom a filmovým scenáristom. Dokonca sa súťažne venoval aj šermu.

Kapela vydala šestnásť štúdiových albumov, predala vyše 100 miliónov albumov a bola štyrikrát nominovaná na cenu Grammy. Bruce vo svojom životnom príbehu odhaľuje množstvo fascinujúcich okamihov zo svojho života. So zanietením spomína na turbulentné časy s Iron Maiden, opisuje svoju sólovú kariéru a skúsenosti s hraním v iných kapelách. Nevynechal ani spomienky na svojich rodičov a starých rodičov:

„Ešte ako vojak okúzlil tento svalnatý majster v plávaní krehkú tanečnicu a moja matka sa doňho na prvý pohľad zamilovala. Ako nechcený potomok muža, ktorý jej ukradol dcéru, som pre svoju babičku Lily predstavoval satanovo semä, ale pre môjho starého otca Austina som bol ako vlastný syn, ktorého nemal. Prvých päť rokov boli pre mňa v skutočnosti náhradnými rodičmi. Moji skutoční rodičia cestovali a vystupovali v rôznych nočných kluboch so svojou psou šou s pudlami, obručami a obtiahnutými overalmi.“

Autobiografia doslova srší Bruceovou energiou. Na svete je málo takých aktívnych a zapálených ľudí, ktorí by sa pokúsili zvládnuť aspoň polovicu z toho, čo on. Jeho životný príbeh je plný jeho typického humoru, na druhej strane sú v ňom aj dojímavé momenty, napríklad jeho postrehy počas vystúpenia vo vojnovej zóne v bývalej Juhoslávii.  Do pamäte sa mu hlboko vryli aj kruté podmienky v škole:

„Telesné tresty boli na dennom poriadku a spočívali v úderoch topánkou po zadku až po oficiálnejší výprask trstenicou alebo brezovou metlou. Na účinok telesných trestov panovali rôzne názory. Spravidla sa vykonávali večer, keď už bol trestaný nešťastník v pyžame a zhasli svetlá. Tým sa docielila maximálna úzkosť a psychické nepohodlie, zatiaľ čo šesť rán po zadku cez bavlnené pyžamo malo takmer s istotou za následok krvavé rany,“ hovorí Bruce, ktorý po čase začal školu vnímať ako trestanecký tábor a za svoju povinnosť považoval narušovať jeho chod, podrývať autority alebo utekať. „Uvedomil som si, že by som mal niečo urobiť. Rozhodol som sa nášmu vedúcemu internátu nechať doviezť dve tony konského hnoja. Bol to akýsi impulzívny nápad, za ktorým nestála nijaká rozumová úvaha, len obrovská dávka emocionálnej energie.“

Po štúdiu na internátnej škole sa vybral do Londýna na Queen Mary University a začal študovať históriu. Neplánoval sa stať historikom, štúdium však bolo dokonalou zámienkou, ako sa dostať preč od rodičov a začať sa venovať muzike. A to sa mu nakoniec podarilo. V knihe rozpráva o svojom hraní v rôznych kapelách, ešte predtým ako sa pridal k Iron Maiden, ktorí ho preslávili. Bez prikrášlenia opísal svoj triumf nad rakovinou, ktorým inšpiruje mnohých, ktorí taktiež bojujú s týmto ochorením, aby sa nevzdávali a bojovali aj naďalej. Iron Maiden vydali šestnásť štúdiových albumov, v ktorých sa vystriedali traja speváci: Paul Di’Anno, Bruce Dickinson a Blaze Bayley, ktorého Bruce na pár rokov nahradil. Precestovali celý svet vďaka množstvu divokých turné. Na presun dokonca začali používať vlastnú leteckú linku Ed Force One, ktorá je pomenovaná po maidenovskom maskotovi Eddiem, strašidelnom kostlivcovi, ktorý kapelu sprevádza. Kniha je heavymetalovou oslavou naplno prežitého života človeka, ktorý sa narodil a vyrastal v skromných podmienkach, no rozhodol  sa využiť svoju energiu, inteligenciu a talent na to, aby sa jednoducho vydal na cestu plnú objavov, ale aj riskov a plnými dúškami si vychutnával život.

Urývok z knihy:

„Úchylné,“ odsekol. Po zvyšok dňa sme spolu neprehodili už ani
slovo. Dospel som k záveru, že ak si mám vybrať, či sa nechať mlátiť
na škole waterboardingu, alebo na seba nechať pozerať, akoby som
mal dve hlavy, risknem to a vrátim sa späť do školy. Rozhodol som sa
stráviť pokiaľ možno čo najviac času mimo domu a hlásiť sa na školské
výlety, vojenské pridelenia a čokoľvek iné, čo mi príde pod ruku.
Počas letných prázdnin som sa skľúčene prechádzal po meste,
potĺkal sa okolo obchodov s platňami, pritláčal nos na výklady obchodov
s gitarami a so zosilňovačmi a prahol po reprobedniach a ďalšom
vybavení. Počúval som kapely, rôzne albumy aj živé koncerty,
až som si vytvoril fantastický nový svet. Mal som malý tranzistorák
so slúchadlami a počúval pirátske rádio Caroline, ktorého praskavý
zvuk sa po nociach pod perinou chvíľami vytrácal a zase objavoval.
Z Made in Japan od Deep Purple som si zapamätal každý tón.
Každý úder do bubna, každé buchnutie Paiceovej šľapky do kopáka,
všetko som si potreboval vyskúšať, napodobniť. To isté platilo pre
prvý album od Black Sabbath, Aqualung od Jethro Tull plus celé moje
výstredné zbierky platní Van der Graaf Generator a drahocenné kópie
prvej platne Wild Turkey.
Doma v Sheffielde som mal stále niekoľko priateľov zo základnej
školy. Všetkých nás odpratali na internátne školy, a tak boli prázdniny
jedinou možnosťou, kedy sme sa mohli stretnúť. Jedným z nich
bol Paul Bray. Paul mal v garáži skutočnú súpravu bicích, naozajstné
činely a všetky súvisiace veci. Hral v skupine a na návštevu prišiel
jeho gitarista. Užasnuto som sedel, keď vypálil „Laylu“ a pol tucta
štandardov od Cream. Pokojne mohol skončiť ako účtovník. Paul je
vlastne dnes celkom úspešným advokátom. Taký je život.
Vtedy som mal tvár poďobanú od akné, nosil som šuštiakovú
bundu a voľné modré rifle s odtlačkami Purple a Sabbath na stehnách
a jazdil som na príšernom mopede, ktorého motor pílil uši.
Hej, a chcel som sa stať bubeníkom. To by u mojich rodičov vyvolalo
zdesenie. Previnilo som to pred nimi tajil. Zohnal som si bubenícke
paličky a bubenícku podložku na cvičenie a schovával ich pred nimi.
Chceli mať zo mňa doktora, veterinára, účtovníka, právnika alebo
nejakú inú „odbornú“ profesiu.
Keď som skončil školu, začal som zakladať kapelu. Keď človeku
bránia v niečom zásadnom, jeho myseľ je schopná sa prekvapivo
a často zvráteným spôsobom adaptovať. Markízovi de Sade upierali
papier a sexuálny styk, a tak oba problémy vyriešil tým, že svoje
čoraz horúčkovitejšie fantázie spisoval na toaletný papier. Nedávno
ich preložil jeden učiteľ na univerzite, na ktorej som sa mal čoskoro
ocitnúť, ale to by sme príliš predbiehali. Poďme sa ďalej venovať hlbšej
minulosti.
Skupiny, ktoré som počúval, som nikdy nezažil v čase ich najväčšej
slávy, keď som v tom čase trčal na internáte, a tak som si medzery
musel doplniť vlastnou fantáziou. V duchu som si to, ako vystrájajú na
pódiách, prekryl akýmsi operným rozložením a energiou z improvizovaného
herectva, ktoré som poznal. Všetko to bolo veľmi horúčkovité,
veľmi intenzívne a ja som to chcel opätovne stvoriť z pozície bubeníka.
Bola to jednoducho len otázka toho, čomu sa venovať, a bubnovanie
bolo najdivokejšie. Búchať okolo seba uprostred pódia – veľa potu aj
sústredenia, ale aj možnosť, že zo mňa bude excentrický šoumen ako
Keith Moon. Mal som pocit, že bubeník je ten, kto je na koni.
Ja som však nemal ani koňa, ani bicie. Je zábavné, že bubeníckej
stoličke sa odborne hovorí „throne“ (po angl. „trón“), a aj keď sa mi tá
myšlienka páčila, tak falošná predstava, že ide o niečo vznešené, bola
prakticky nanič. Vzal som si na pomoc niekoľko dielov The Cambridge
Medieval History. Mojimi paličkami sa stali pásiky preglejky a na
rozheganý stôl v študovni som si ako bubny porozkladal knihy viazané
v koži. S reproduktorom pri uchu som do nich tĺkol v nádeji, že
to bude znieť podobne. Nakoniec som sa vkradol do triedy hudobnej
výchovy a „požičal“ si pár bong.
Na internáte však boli spolužiaci, ktorí mali skutočné bicie, zosilňovače
a elektrické gitary. V soboty alebo nedele popoludní obsadili
nejakú triedu a urobili si z nej skúšobňu. Na jednu podobnú skúšku
som sa votrel. Panoval tam absolútny chaos a všetkým záležalo len na
tom, aby vyzerali cool. Išlo im iba o štýl, o pózu – nebolo v tom nič
iné. Znechutilo ma to, aj keď som im trochu závidel to vybavenie. Ja
som hľadal svätý grál skúsenej nevinnosti. Mal som síce ešte hmlistú
predstavu, ale moje zámery boli kryštalicky jasné. Zábava, to teda
áno, ale najmä pravdivosť.
So štyrmi spolužiakmi sme založili kapelu – aspoň na päť minút.
Basista, Austrálčan menom Mike Jordan, si basu vyrobil vlastnoručne
v stolárskej a elektrotechnickej dielni. Taktiež bol mojím komplicom,
pokiaľ išlo o prevádzku školského klubu vojnových hier. Nepodarilo
sa mu uniknúť prekliatiu školského zboru, a tak mal klasický školený
bas. Ansámbel doplnili dve akustické gitary a v jedno popoludnie
sme sa pokúsili niečo si zahrať. Jedinou skladbou, na ktorej sme sa
dokázali zhodnúť, bola Let It Be od Beatles, a tak sme sa do nej pustili.
Holými rukami a príšerne mimo rytmu som búšil do bong, až som
sa dotackal k refrénu, keď si Mike uvedomil, že klasický bas sa vážne
nehodí k širokému liverpoolskemu barytónu.
„Let it be…“ sa rozpustilo v pridusenom vypísknutí, zatiaľ čo ja
som ďalej odovzdane búšil do tých dvoch napnutých koží.
Zastavili sme. Bol som sklamaný, pretože moja energia prekonávala
akékoľvek zdanie presnosti. Mike nedokázal zaspievať vysoké
tóny. Odkašlal si a hrozivo dospelým hlasom vyhlásil: „Čo keby sme
skúsili zmeniť tóninu?“
Nevedel som, o čom to hovorí, ale prerušil som ho: „Ako to tam je?“
Otvoril som ústa a oprel sa do toho – a gitaristi pokračovali až do
konca pesničky. Môj hlas rezonoval, až sa mi z tých vibrácií zatočila
hlava. Keď sme nakoniec dohrali, zavládlo prekvapené ticho.
„Tie sprosté bongá môžeš zahodiť.“

Náš basák Mike uznal porážku: „Myslím, že si náš spevák, kámo.“
Budúcnosť v hudobnom biznise sme teda mali poistenú a mohli sme
sa rozísť na čaj a hrianku s lekvárom. Koniec koncov, bolo šesť hodín.
Ďalej som pracoval na svojom herectve a začal som písať, a dokonca,
hoci s neveľkým úspechom, aj režírovať. Pre divadlo som adaptoval
rozhlasovú hru Louisa MacNeicea The Dark Tower a sám som si
v nej zahral postavu slizkého komorníka. S podporou svojho mentora
pána Campbella som hru režíroval aj produkoval.
Hodiny šermu sa zmenili na „oficiálny“ školský šport na plný úväzok.
Vyhral som školský šermiarsky turnaj a vyhlásili ma za „kapitána
školských šermiarov“. Musel som si nechať vytvoriť pompéznu
fotografiu s výraznými bokombradami.
Už ma nikto nešikanoval. Začal som sa podobať inštitúcii, ktorú
som tak veľmi neznášal. Asimilovala ma, nasala do svojej štruktúry,
akoby všetky tie nakladačky a pokrytectvo boli len skúškou, niečím,
čím si musí každý prejsť, kým sa z húsenice premení na toho správneho
krásneho motýľa.
Môj status by sa dal asi najlepšie opísať ako ľahký excentrik, ale
prijateľný. To všetko sa malo zmeniť v jedno pochmúrne novembrové
ráno v roku 1975.
Týždeň pred koncom školy nebol ničím výnimočný. Voľné popoludnia
som trávil v študovni svojho kamaráta gitaristu Chrisa Bertrama.
V tento nezvyčajný deň sme vykrádali spevník B. B. Kinga,
mordovali sa s bluesom a zisťovali, že dokážem jačať ako vília žena
banší a často to preháňam, ale o tom je asi dospievanie, však?
V tom čase som bol v šiestom ročníku a odvtedy, ako som začal
študovať angličtinu, dejiny a ekonómiu na úrovni A, prešlo len
niekoľko mesiacov. Nemusel som plniť nijakú ročníkovú prácu. Fungovala
tu metóda náhlej smrti: tri hodiny ste písali esej, a keď ste si
dávali pozor, mali ste šancu zvládnuť to.