
Na cintoríne v austrálskom Perthe, v tzv. Záhrade spomienok, je do šedého mramoru vyrazená pozlátená náhrobná doska, na ktorej stojí „In loving memory of Bon Scott“ . Možno až príliš nadýchaná tryznička pre to bezkrupulózne rockové zviera, pre ktoré sa život pár rokov pred núteným odchodom zo sveta živých zmrskol na zhýralé „dvojičky z pekla“ Chlast a Sex. Zubatá stratila definitívne trpezlivosť a pozvala niekdajšieho frontmana AC/DC na posledný večierok.
Až do svojej smrti bol najmilovanejším, najobletovanejším a najdráždivejším článkom päťsúkolia rockových chuligánov AC/DC, ktorí schmatli špinavými prackami niekdajší aristokratický rock’n’roll a napumpovali do neho ešte viac surovosti, vášne, vzdoru a drzosti. S vyzývavo obnaženou hruďou, úzkymi nohavicami a hlasom, pripomínajúcim sirénu leteckého poplachu s fľašou whisky v pazúroch pripomínal trochu druhé vtelenie Jima Morrisona. Ale to len určitými sekundárnymi znakmi, pretože zvysoka kašľal na nejakú tajnosnubnú poetickosť a temnú uhrančivosť poetickej sebadeštrukcie. Ak bol totiž Morrison rockovým Rimbaudom, potom Bon bol v rovnakých intenciách skôr „buranom z premestia“. Namiesto veršov z neho tryskali skôr zvratky a ženy neoblboval tvavými pradielkami, skôr ich okamžite klátil a ohýbal kdekoľvek a kedykoľvek to bolo možné.
„Všetky naše piesne sú len o troch veciach – o chlaste, sexe a rock’n’rolle,“ vyhlásil neraz a bol tým typom, ktorému, keď povie niečo podobné, treba radšej veriť, než sa mu vysmievať. Počas šiestich rokov, keď stál na čele AC/DC, vypil more chlastu a opigloval nespočetné množstvo groupies. A hoci postavou nevysoký, vždy stál niekde tam, kde lietali päste a facky. Bol nezničiteľný.
Teda iba do onoho rána 20. februára 1980, kedy bol nájdený bez známky života v aute svojej priateľky v juholondýnskom Dulwichi. Udusil sa vlastnými zvratkami po neriadenej pitke. Mal tridsaťtri.
Bon Scott sa narodil 9. júla 1946 v škótskom Kirriemuir. V päťdesiatom druhom sa s rodinou presunul do Austrálie, do mesta Perth. Tam následne pracoval ako rybár, šťastný hlavne preto, že si mohol nechať potetovať telo ako ten najostrieľanejší morský vlk. V 60. rokoch hral na bicie v dnes už totálne zabudnutých lokálnych súboroch, akými boli napríklad The Spectors, The Valentines a ďalšie. S Fraternity sa dokonca dostal na krátke turné do Európy.
S ostatnými z AC/DC sa prvýkrát stretol v Adelaide, kam sa presunul po rozpade Fraternity. „Stále sa potom okolo nás ometal,“ spomína Angus Young, „bol taký typ divocha. Keď si ho chvíľu pozoroval ako sebou šklbe a melie, bolo jasné, že musel skončiť ako spevák.“ Bon bol naozaj divoch. V tom čase mal za sebou už škandalózne televízne vystúpenie, kde sa v priamom prenose škaredo pobil s dramaturgom a hlavnou speváckou hviezdou, ktorá interpretovala jeho pieseň a blahosklonne sa Bona spýtala, ako sa mu to páčilo. „Ty idiot! Ty blbe! Ty hňupe!“ sápal sa na neho Bon.
Scott začal bubnovať v AC/DC po odchode pôvodného bubeníka Petea Clarkea. A za pár týždňov vypoklonkoval od mikrofónu speváka Davea Evansa a stal sa frontmanom. Škeril sa od ucha k uchu a z úst mu páchlo ako zo skládky.
„Mal talent, to bezpochyby,“ pokračuje Angus v spomienkach, „učil sa strašne rýchlo, dával do spevu všetko, navyše mal bluesové aj rock’n’rollové cítenie, ktoré vedel predať aj vizuálne. Pamätám si na prvé vystúpenie s ním. Išli sme do šatne, kde stála fľaša bourbonu, nejaký speed a dlhý, tlstý joint. Bon si sadol a všetko to v piatich minútach vysmahol. Bol to hurikán. roztrhanom triku mal
AC/DC sa potom presunuli do Melbourne, kde nejaký čas obývali spoločný dom, ktorý bol cez deň aj v noci otvorený pre všetky existencie podsvetia, gangstrov, ometákov, houmlesákov, prostitútky, dealerov…
Prvý album High Voltage nahrali za osem dní. Ostrý rock’n’roll, „no ballads and no bullshit“ , ako hovorili. V tom čase tiež skončilo Bonovo manželstvo.
„Irene mu vyčítala, že o nej nikdy nenapísal pesničku. Tak napísal She’s Got Balls a ona ho nechala,“ smeje sa Angus, „Už od začiatku mu dala nôž na krk. Buď oni – tým myslela kapelu – alebo ja, hovorila. Dodnes sa s ňou stretávame, keď hráme v Austrálii. Myslím si, že to bol jediný človek, ktorý ho poznal naozaj dobre. Aj po rozvode sa schádzali a vychádzali spolu stále dobre.“
V roku 1976 sa kapela presunula do anglického Londýna, kde drvila kluby a puby. A za rohom číhala punková explózia . Lotta Rosie , Scottov chválospev na jednu fešandu, ktorú zbalil v Tasmánii a zažil s ňou vraj „šialenú noc“.
Ďalšie dva roky prežila kapela na turné a nahrala album Powerage. Pri americkom turné začali ťažké problémy. Spevák častokrát zmizol bez stopy a prebudil sa úplne vygumovaný v inom štáte, situácia sa stávala neudržateľnou. „Zmerčil napríklad nejakú pipku, šiel s ňou s klapkami na ušiach a očiach, a hral s ňou napríklad do rána biliard v nejakom bare v černošskom gete,“ hovorí Angus Young, „druhý deň nevedel, kde je. Musel zavolať nahrávacej firme, predstaviť sa jej a opýtať sa, kde sa kapela nachádza. ale nikdy žiadny koncert nezmeškal. Bol to jednoducho dobrodruh, stále bol medzi ľuďmi. Raz sa v San Franciscu zoznámil so sektou tzv. moonshiners, ktorí si vyrábali vlastné pitie.
Highway To Hell v roku 1979 bolo Bonovou labutou piesní. Utorkovú noc 19. februára 1980 strávil chlastaním so svojou priateľkou Alisdair Kinnear v londýnskom Camdene. V krčme Music Machine sa zdržali do hlbokej noci. Alisdair ho nad ránom vzala do jeho bytu v Dulwich. Cestou dvakrát omdlel. Keď prišli k domu, Alisdair ho nemohla zobudiť. Tak ho prikryla, zamkla auto a išla do postele. Ráno ho už našla studeného.
„Hneď ďalší deň sme chceli AC/DC rozpustiť,“ spomína Angus, „ale brat mi hovorí, pozri, na tých pesničkách Bon pracoval, mali by sme ich dokončiť.“