admin 
Dá sa povedať, že Chris Adler vie niečo o bubnovaní. V čom je však hra s tými prvými iná ako s tými druhými? No a tu je Chrisova odpoveď, ktorá dáva veľký zmysel a ukazuje, ako veľmi premýšľa o tom, čo robí:
„Je to zaujímavá otázka. Keď som vyrastal, začal som s gitarou, na bicie som začal hrať až oveľa neskôr. A aj keď som začal hrať na bicie, nebol som fanúšikom bubnovania, nebol som fanúšikom bubeníkov, vždy som bol fanúšikom gitaristov.„
„A keď som vyrastal, potom, čo som našiel rock and roll a rýchlo som prešiel cez Aerosmith a Led Zeppelin a podobné veci, rýchlo som si našiel cestu k Megadeth. Stala sa úplne mojou obľúbenou kapelou, dodnes ňou zostáva. A miloval som to kvôli tomu, čo sa dialo s gitarami.“
„Kapela ako Lamb of God – a neporovnávam to so žiadnou inou kapelou – bola veľmi ovplyvnená rytmickejším prístupom, kde by som nepovedal, že bicie boli nevyhnutne dôležitejšie ako pri Megadeth, ale oni boli viac prevládajúce v koncepte piesne. Nepísali sme päťminútovú pieseň s okolo troch minútami gitarového sóla. Bolo to oveľa viac zamerané na rytmus.„
„Takže technicky, vychádzajúc z kapely, ktorú som založil, v Lamb of God určite nebolo ľahké hrať žiadnu z týchto vecí na tú dobu a na to, čím Megadeth je. Bol to však úplne iný prístup, kde bubeník môže, aj keď je to ťažká vec, robiť tú istú ťažkú vec dve až tri minúty. Na rozdiel od Lamb of God, kde som sa neustále prepínal, neustále prevracal, neustále sa pohyboval, to bolo to, čo to robilo oveľa ťažšie…„
„Samozrejme, nie je ľahké naučiť sa a správne hrať v iných častiach, ako sú tie moje. Nikdy som to nemal ľahké to urobiť. Preto nerobím veľa coververzií,“ dodal Chris Adler.
Foto: metaladdicts.com
