
Napriek tomu, že je to najväčšia heavymetalová skupina zo všetkých, METALLICA to má ťažké. Album „72 Seasons“ prichádza sedem rokov po dobre prijatom albume „Hardwired… To Self-Destruct“ a ako každý z jeho predchodcov po čiernom albume je predurčený na to, aby bol chválený a zosmiešňovaný rovnakou mierou. Pochvala je často oprávnená, aj keď sa v spätnom zrkadle sa črtá prízrak tých nenapadnuteľných prvých štyroch albumov. Album „St. Anger“ bola zvuková pohroma, ale aspoň vytiahol METALLICU z rozbúreného grungeového pohyblivého piesku. „Death Magnetic“ bol zvládnutý, ale mal aj niekoľko skladieb, ktoré smerovali k starej mágii. „Hardwired… To Self-Destruct„ nám dal aspoň jednu novú klasickú hymnu ( „Moth Into Flame“ ) a najúžasnejšiu METALLICU melódiu od 80. rokov ( „Spit Out The Bone“ ). Bez ohľadu na to, či uctievate všetko čo robia alebo si želáte, aby sa po albume „…And Justice For All“ rozišli , konečné merítka metalu sú jednoznačne na lepšom mieste, než boli pred 20 rokmi. „72 Seasons„ to nahlas potvrdzuje.
00:00 72 Seasons
07:38 Shadows Follow
13:50 Screaming Suicide
19:18 Sleepwalk My Life Away
26:17 You Must Burn!
33:20 Lux Æterna
36:42 Crown of Barbed Wire
42:32 Chasing Light
49:15 If Darkness Had a Son
55:53 Too Far Gone?
1:00:27 Room of Mirrors
1:06:00 Inamorata
V tejto chvíli nikto neočakáva, že METALLICA prinesie klasiku na rovnakej úrovni ako „Master Of Puppets“. To bolo vtedy, toto je teraz: – odpočívaj v pokoji Cliff Burton. Album „72 Seasons“ má ďaleko k dokonalosti, no už od úvodnej titulnej skladby pôsobí prirodzenejšie a úprimnejšie než jeho bezprostrední predchodcovia, pričom často srší bujarosťou, ktorá si žiada porovnávať s „Kill ‚Em All“. Občas je pôsobivo ťažký, aj keď tým drsným, garážovým spôsobom, ktorý METALLICA uprednostňuje od 90. rokov a James Hetfield a jeho texty patria k tomu najlepšiemu, čo kedy napísal, len s občasným prepadnutím sa do nemotorných postterapeutických metafor. Navyše – a to je základ – METALLICA skutočne znie, ako keby sa bavili na albume „72 Seasons“. Album „72 Seasons“ je sám o sebe oveľa uvoľnenejší.
Je to tiež možno nevyhnutne, zmes všetkého. Nevýhody nie sú nič, ak nie sú predvídateľné. Po prvé, album „72 sezón“ je príliš dlhý. Ako každý album METALLICY od albumu „Load“ . V skutočnosti to nie je potrebné a vinníkom zostáva zdanlivá neschopnosť kapely samostatne sa upravovať. Stratiť pár skladieb a oholiť minútu alebo dve zo zvyšku a „72 Seasons“ by bola svižnejšia a lepšia nahrávka. Skladby „Sleepwalk My Life Away“ a „You Must Burn!“ sú použiteľné návraty k svalnatému duneniu The Black Album, ale prvému z nich chýba akákoľvek melodická iskra a druhý o minútu alebo dve prevyšuje jeho prijatie. „Chasing Light“ má chvíle na vychutnanie, ale je ťažké si predstaviť, že by vás znepokojovali živé scény v blízkej alebo vzdialenej budúcnosti.
Skutočným príbehom je, že tie najkrajšie momenty sú také dobré ako čokoľvek, čo METALLICA nahrala za tri desaťročia. Titulná skladba je triumfom. Skladba „72 Seasons“ je dokonalým zhrnutím toho, čo väčšina z nás chce od kapely v roku 2023. Riffy sú obrovské, refrén je ešte väčší a rýchle kúsky – ach, ako milujeme rýchle kúsky – sú priebojné a presvedčivé. Podobne aj ďalšie dve skladby vydané ako single sú obe jedna radosť. „Lux Æterna“ si od DIAMOND HEAD požičiava takmer všetko a to zámerne. A jej hlavné posolstvo o využití vnútorného svetla heavymetalového ľudstva je skutočne dojímavé, aj keď skladba chrastí šialeným tempom podobným NWOBHM. „Screaming Suicide“ sa rovná titulnej skladbe opulentným počtom riffov a napriek miernemu refrénu, pľuvancom a kopancom, je charakteristická množstvom starej školy.
„Cross Of Barbed Wire“ , ktorá znie ako vylepšený kúsok z éry „Load“ / „Reload“ , sa môže pochváliť jedným z najlepších sól Kirka Hammetta v nedávnej pamäti. „If Darkness Had A Son“ – jednoznačne kľúčový moment na albume „72 Seasons“ a jeden z najlepších Hetfieldových textov za posledné roky – vytŕča klasický METALLICA groove v strednom tempe, utápa sa v temnote pripomínajúcej skupinu DANZIG a viac ako ospravedlňuje jeho šesťa pol minúty. Ešte lepšie: „Too Far Gone“ môže byť uspávacím hitom tohto albumu. Riffy, napodobňuje všeobjímajúci prístup titulnej skladby a opäť to znie ako METALLICA , ktorá sa spolu výborne baví. Ohnivá a zbesilá „Room Of Mirrors“ je takmer rovnako dobrá. A ak je záverečná, 11-minútová „Inamorata“ odsúdená na utrpenie v porovnaní s uctievanými minulými eposmi, aspoň podčiarkuje spoločnú radosť jej tvorcov zo zážitku celého súboru. Ako sa kľukatí a rúti k veľkolepému záveru, s množstvom melódií na dvoch zvodoch a atmosférou povýšenej autority, ktorá prichádza len s tým, že sme najväčšou heavymetalovou kapelou na svete. No, je to zvuk kapely, ktorá je v mieri sama so sebou, povzbudená vedomím, že práve spolu vytvorili novú, príjemnú, hromovú hudbu.