CHRISTOPH SCHNEIDER z RAMMSTEIN vysvetľuje, prečo sa jeho štýl bubnovania v priebehu rokov stal „jednoduchším“

V novom rozhovore sa Christopha Schneidera z kapely RAMMSTEIN opýtali , 
čo je pre neho z pohľadu bubeníka najdôležitejšie pri hraní s kapelou. Odpovedal:

„Nehnevaj speváka. Áno, to znamená, že musíš podporovať kapelu a položiť základy pre ostatných hudobníkov. A to musí byť jasné, jednoduché a stabilné. Keď robíš príliš komplikované veci – záleží to od piesní, ale ak robíš veci, ktoré sa v piesňach nevyskytujú, potom sa všetci ostatní nahnevajú a ty dostaneš od nich výčitky. Takže pre mňa je to otázka mať určitú disciplínu, nerobiť priveľa zmien, aj keď si nadšený a máš v hlave nejaké nápady. Drž sa piesne takej, aká je.“

Na otázku, či sa niekedy stala chvíľa, keď počas koncertu RAMMSTEIN niečo skúsil v piesni a ostatní členovia kapely sa na neho nesúhlasne pozreli, Christoph odpovedal:

„Veľakrát. Samozrejme. Boli aj iné skoršie obdobia v mojej bubeníckej kariére, keď som chcel vyvinúť možno viac alebo čohokoľvek iného ​​a potom sa snažíte robiť tieto veci stále v rôznych piesňach, kam nepatria, ale nejako to funguje. Ale väčšinou moji kolegovia z toho nie sú veľmi nadšení. Chcú, aby som hral veľmi priamočiaro a ľahko a viac podporujúco, než aby som predvádzal to, čo dokážu všetci bubeníci. A preto sa môj štýl v priebehu rokov dosť zjednodušil. Samozrejme, mal som viac zámerov, viac nápadov na svoj štýl, ale keď sme začali hrať tak, aby sme dokázali zladiť skladby a sekvencie, zistil som, že mám veľa vecí, ktoré už nemôžem hrať, aj keď som si myslel, že ich môžem hrať, pretože som nedodržiaval načasovanie. A potom som ich najprv odložil vedľa seba a tak sa môj štýl stal transparentnejším a jednoduchším.“

Schneider sa narodil v Berlíne vo východnom Nemecku. Jeho rodičia ho chceli naučiť hrať na nástroj, a tak chodil do školy spojenej s orchestrom, kde si mohol vybrať medzi trúbkou, klarinetom alebo trombónom. V tomto období sa mu zlepšil hudobný sluch a stal sa veľmi talentovaným hráčom na trúbku. Vždy ho zaujímalo byť bubeníkom a snažil sa vzdelávať aj bez toho, aby mal v mladosti prístup k skutočnej bicej súprave. Nakoniec sa mu podarilo zapojiť do svojich prvých kapiel ako DIE FIRMA a neskôr FEELING B.