admin 
V novom rozhovore hovoril gitarista skupiny SEPULTURA Andreas Kisser o svojich plánoch po skončení rozlúčkového turné s názvom „Celebrating Life Through Death“ legendárnej brazílsko-americkej metalovej kapely. Povedal:
„Mám veľa nápadov. Už teraz máme veľa vecí paralelných so SEPULTUROU , ktoré máme už mnoho rokov. Mám ďalšiu kapelu s názvom DE LA TIERRA . Už 14 rokov mám so synom rozhlasovú reláciu tu v São Paule [Brazília]. Mám so synom ďalšiu kapelu KISSER CLAN , v ktorej hráme covery a podobne. Tiež po smrti mojej manželky som tu založil hnutie, ktoré má ľudí motivovať k rozhovorom o umieraní, čo je tu v Brazílii tabuizovaná téma – vo svete vo všeobecnosti, ale v Brazílii obzvlášť. Po skúsenostiach s manželkou som sa začal hýbať a snažiť sa zlepšiť situáciu umierajúcich tu v Brazílii. Môžeme urobiť zmeny, kultúrne zmeny, ktoré môžu tento proces trochu uľahčiť. Samozrejme, je to veľmi bolestivé, keď stratíte niekoho blízkeho, ale existujú spôsoby, ako sa na to môžeme počas života pripraviť.“
Pokračoval: „ Koncept ‚Oslava života skrz smrť‘ má veľa spoločného so skúsenosťou, ktorou som si prešiel aj ja, s rešpektom ku konečnosti, s vnímaním smrti nie ako trestu, ale ako nevyhnutnej súčasti života. Keď raz budete rešpektovať koniec, budete žiť svoju prítomnosť s oveľa väčšou intenzitou. A to je to, čo robíme. Myslím tým, že robíme úžasné turné, pravdepodobne naše najlepšie turné vôbec, stretávame starých priateľov. Veľa ľudí, ktorí nikdy nevidelo SEPULTURU, príde za nami. Plníme si želania, posledné priania, ako napríklad ísť na Island alebo hrať na Lollapalooze alebo. Prečo nie, však?“
Andreas dodal: „Máme tendenciu nehovoriť o umieraní a keď príde smrť, nie sme emocionálne ani racionálne pripravení sa s ňou vysporiadať povedzme pokojnejším spôsobom. Takže do toho samozrejme investujem viac času. Organizujem tu v Brazílii festival na počesť mojej manželky Patricie a všetky finančné prostriedky idú organizáciám a združeniam, ktoré poskytujú paliatívnu starostlivosť favelám v Riu De Janeiro a São Paule. Ľudia tam sú spoločnosťou úplne zabudnutí. Nemajú prístup k liekom ani k nemocnici a podobne. Takže je to niečo, čo ma život do tejto podoby postavil smrťou, ak to dáva zmysel. Ale dáva. Myslím tým, že jeden nemôže žiť bez druhého, takže by sme to mali prijať a žiť intenzívnejšie.“
