admin 
Správny punker má nejaké inštitucializované sviatky na háku. Vianoce preto neslávil ani
Joe Strummer , spevák, gitarista a skladateľ legendárnych The Clash . Dva dni pred Štedrým večerom, v nedeľu 22. decembra 2002, to totiž na svete každodenným definitívne zabalil a po zdrvujúcom infarkte sa odobral za Sidom Viciousom a parťákmi z
Ramones do miest, po hrmote rozbíjaných inštrumentov a trojakordových odrhovačiek. Okrúhle päťdesiatiny prežil o štyri mesiace a jeden deň.
Strummerovo detstvo v ničom nenaznačovalo jeho budúci príklon k rebelantskému prúdu pop music, naopak, chlapec bol predurčený na neuveriteľne kozmopolitný údel. Ako sny britského ambasádora v Turecku sa narodil (ako Graham Mellor) v tamojšej metropole Ankare 21. augusta 1952 a v rámci kočovného života diplomatickej rodiny postupne žil v Mexiku, na Cypre či v egyptskej Káhire. Až pri návrate do Anglicka začal nasávať rock’n’rollovú hudbu, nikdy nezabudol uviesť, že mu obzvlášť učarovalo Not Fade Away Buddyho Hollyho v podaní Rolling Stones . „Znelo to ako parná lokomotíva, bol som z tej pesničky úplne paf…“
Po základnej škole sa nejakú dobu poflakoval medzi komunitou squatterov a londýnskeho metra (tam tiež prijal pseudonym Strummer – Drnkač), než založil pubrockovú kapelu 101ers. To už udrel predvečer londýnskej punkovej rebélie a potom, čo v roku 1976 videl vystúpenie istých Sex Pistols , bolo vymaľované. Spočiatku dosť ostro – ako by sa v rozpuku punku zotreli rozdiely medzi militantnými frakciami fašisticky orientovaných skinheads a predovšetkým anarchistickým pohľadom na svet: London SS. Presne tak sa volala kapela, ktorú viedol gitarista Mick Jones. Po doplnení o basgitaristu Paula Simonona a bubeníka Terryho Chimesa ju však Joe prekrstil na únosnejšiu The Clash . Prečo práve
toto slovo, v slovenčine vyjadrujúce napr. zrážku, hádku, lomoz a podobne? Lebo bolo totiž najfrekventovanejšie v titulkoch novinových správ…
Počas nasledujúcich piatich najlepších rokov sa The Clash (Chimesa medzitým pri bubnoch vystriedal Nicky „Topper“ Headon) navždy zapísali do hudobnej histórie ako jedna z najprínosnejších punkových kapiel vôbec. Chytľavé „trojakordovky“, v ktorých to však nebubnovalo len punkom, ale aj reggae, dubom, rockabilly a world music, neprikrášlene politické textové šľahy a v neposlednom rade aj Strummerovo číro ala mohykán priamo ovplyvnilo celú britskú a neskôr aj americkú submusic. Albumy ako rovnomenný debut (1977), Give ‚Em Enough Rope (1978) a London Calling (1979) sa stali instantnou punkovou klasikou, ktorá ovplyvnila všetko, rockový mainstream nevynímajúc. Áno začiatkom 80. rokov, kedy punková vlna zvoľna slabla a štýlovo sa preliala do rockového koryta, The Clash nestrádali. Naopak. Albumy Sandinista (1980) a Combat Rock (1982) s hitom Rock The Casbah rozšírili popularitu a úspech kapely z Európy aj do USA, kde štvorica podnikla niekoľko úspešných turné, či už ako predkapela The Who alebo samostatne.
V roku 1983 však odchádza Jones, Headon medzitým nekontrolovateľne prepadá heroínu a keďže následný album Cut The Crap (1985) prepadol, Strummer so Simononom v roku 1986 kapelu oficiálne rozpustil (hoci v následných rokoch došlo k niekoľkým pokusom o comeback).
Joe išiel vlastnou cestou a dokázal svoj mnohovrstevný talent. Zahral si v niekoľkých filmoch, napísal niečo zo scénickej muziky, produkoval albumy kolegov, v roku 1989 debutoval sólovo s doskou Earthquake Weather, hosťoval v Pogues a koncom 90. rokov založil vlastný projekt Joe Strummer & The Mescal – hudobne až prekvapivo elektrická – čím dokázal, že striktne punkovými mantinelmi umelecky obmedzovaný nikdy nebol.
Rok 2002 začal Strummer vo veľkom štýle. S Bobom a Davom Stewartom ( Eurythmics ) napísal pieseň 48864 pre projekt Nelson Mandela SOS a The Clash boli nominovaní na vstup do Siene slávy. Nadšený Strummer chcel navyše k tejto príležitosti oživiť kapelu v pôvodnej zostave. Pri koncertoch jeho Mescaleros už si po dvadsiatich rokoch vyskúšal, aké to je znova si so Simononom a Jonesom zahrať staré hity The Clash .
Jeho sviečka však už dohorievala, aby spomínanú nedeľu 22. decembra zhasla definitívne. Srdcový záchvat ho prepadol doma v Somersete, pár minút po tom, čo sa vrátil z prechádzky so svojim psom. Manželka Lucinda, ktorá mu porodila dve dcéry, už ho nedokázala oživiť. Počas nasledujúcich hodín, kedy nečakaná zvesť dosiahla hranice hudobného teritória, začali pršať prvé kondolencie z radov najbližších spolupracovníkov, priateľov i ďalších muzikantov. Všetci sa zhodli v jednom: odišiel jeden z najdôležitejších hudobníkov vôbec.
A jeho večná otázka „Should I stay or should I go?“ tak bola zodpovedaná.
