admin 
Randy Rhoads bol v hudobnej brandži čosi ako biela vrana. Muziku bral smrteľne vážne a roztopašný život jeho kolegov mu nikdy neprirástol k srdcu. Aj napriek tomu bol jedným z najbližších priateľov svojho pravého opaku Ozzyho Osbournea. Jeho smrť nespôsobil alkohol, ani drogy alebo zhýralý štýl života, ale letecká nehoda.
19. marec 1982: Leesburg, Florida. Súbor Ozzyho Osbournea je na ceste do Orlanda. Zhruba o deviatej ráno zastavuje ich tourbus k malej prestávke hneď vedľa malého súkromného letiska. Vodič autobusu Andy Aycock, držiteľ súkromnej pilotnej licencie – po nepretržitej desaťhodinovej jazde za volantom – využíva príležitosť na odpočinkový let. Zlákať sa nechá (okrem slečny Rachel Youngblood, tlačovej hovorkyne kapely) aj v tom čase dvadsaťpäťročný gitarista Ozzyho kapely Randy Rhoads.
Aycock dvakrát furiantsky navedie jednomotorový Apache tesne nad parkujúci autobus, v ktorom sa nachádza zvyšok kapely. Tretí nerozvážny pokus je osudný. Lietadlo zachytí krídlom o strechu autobusu, následne narazí do stromu a potom aj do jedného domčeka a vzplanie. Všetci traja sú na mieste mŕtvi.
Už celých štyridsaťtri rokov je rockmetalová scéna bez jedného zo svojich najtalentovanejších gitarových inštrumentalistov všetkých čias. Navyše človeka, o ktorom v týchto otázkach veľmi rezervovaný Ozzy vyhlásil, že bol v hudobnej brandži jeho najlepším priateľom. Zbytočná smrť (a táto bola snáď tou najstupidnejšou) je však vo svojej podstate stále „len“ smrťou a preto sa môžeme len dohadovať, kam by sa nesmierny talent a ambície tohto hráča postupom rokov pohli. Zvlášť keď mal plánov a chutí do zaujímavých projektov na rozdávanie.
Randy Rhoads sa narodil 6. decembra 1956 v kalifornskej Santa Monice. V šiestich rokoch objavil u svojho deda-dobrodruha nástroj zvaný gitara, v šestnástich už stál pri zrode svojho času populárnej a rešpektovanej kapely Quiet Riot , ktorá sa ocitla v problémoch hlavne vďaka neznášanlivej povahe frontmana Kevina DuBrowa. Napriek tomu však vychovala neskorších renomovaných muzikantov, okrem Randyho určite aj basgitaristu Rudyho Sarza (obaja sa čoskoro zišli práve v bande pána Osbourna).
Rhoads sa podieľal autorsky aj inštrumentálne na oboch prvých albumoch kapely ( Quiet Riot , 1977 a Quiet Riot II , 1978) a aj naživo zažiaril natoľko, že manažment sólovo sa rozbiehajúceho Osbournea neváhal a mladíka zlanáril ihneď do metalovej extra triedy. Spolu s basgitaristom Bobom Daisleym, klávesistom Lindsayom Bridgewaterom a bubeníkom Leom Kerslakom vytvoril silný tím, ktorý pomohol Ozzymu preklenúť jeho postsabbathovskú kocovinu.
„Pamätám si, ako sme nahrávali Blizzard Of Ozzy a za Randym prišla do štúdia jeho mama. Nesmierne ho milovala a on jej to oplácal plnými hrsťami. Sadla si vedľa mňa a hovorí: Prosím vás, neviete, či tu je niekde ten Ozzy Osbourne ?, Ja som prišla, aby som ho mohla spoznať, či sa nechytil nejakej zlej partie,“ spomína Osbourne.
Ozzy si Randyho ihneď zamiloval. „Pracoval som s množstvom muzikantov, ale Randy bol určite najtalentovanejší. A tá jeho povaha! Už nikdy potom som sa nestretol s človekom, ktorý by toho v jeho veku toľko vedel a pritom sa neustále zdokonaľoval a zostával skromný.“
„Robiť s Ozzym, to znamená byť neustále na očiach, v ohnisku záujmu, pod obrovským psychickým a aj fyzickým tlakom. A to mi maximálne vyhovuje,“ vyhlásil Randy začiatkom nešťastného roku 1982, kedy sa etabloval. Po dvojapolročnom pôsobení v Osbournovom ansámble medzi najznámejšími gitaristom tej doby. Ako na spomínanom albume Blizzard Of Ozzy (1980), tak na následnom Diary Of A Madman (1981) preukázal svoje schopnosti mierou vrchovatou. Bravúrnu inštrumentáciu podporil aj kompozičným partnerstvom pri vzniku nezabudnuteľných skladieb, akými boli a sú napríklad Suicide Solution, Crazy Train, Goodbye To Romance či Mr. Crowley , o ktorých životaschopnosti najlepšie vypovedá fakt, že dodnes nechýbajú v playliste akéhokoľvek Ozzyho vystúpenia.
To najcennejšie na Randym, z hľadiska profesionálneho fungovania tak exponovaného spolku, bolo to, že nebol len brilantným štúdiovým hráčom a mysliteľom, ale svoje dispozície dokázal úplne predviesť aj live, čo nie je vždy pravidlom. Aj preto zvolil Ozzy na uctenie pamiatky svojho priateľa to najoptimálnejšie. V roku 1987, po dohovore s Randyho stále ešte neveriacky zdrvenou matkou, vydal album Tribute To Randy Rhoads , brilantný záznam z niekoľkých koncertov zo začiatku 80. rokov, doplnený o pár štúdiových inštrumentálnych ideí.
Hoci za svoj kruto krátky život nenakrútil žiadnu inštruktážnu videokazetu a v šuplíku mu navždy zostal zamýšľaný projekt so symfonickým telesom a ďalšie nápady, pre nemálo aj súčasných hráčov zostal inšpiratívny dodnes. Obsadením gitarového postu nasadil pre svoju neskoršiu kariéru Osbourne latku prekliate vysokú, preto sa v jeho bande následne objavili také kapacity ako napríklad E. Lee či Zakk Wylde . Druhý menovaný koncom 80. rokov vyhlásil: „Som od prírody skôr nebojácny až drzý človek a keď som nastupoval k Ozzymu, tak to so mnou nič moc nerobilo. Len do chvíle, keď som si znova prehral niektoré Randyho party. Potom som si hovoril – a sakra, pozor, na to.„
„S gitarou dokonca aj spával,“ spomína Randyho mama. „Bolo až neuveriteľné, ako k tomu nástroju priľnul, bol to jeho celý život. Nezaujímal sa o dievčatá, ani kamarátov príliš nemal. Stále len hral a cvičil, všetko si nahrával a zapisoval. Vymýšľal si také zvláštne postupy. Trebárs som poznala, že to je nejaká známa melódia, ale on ju hral a skúšal.“ Nebol namočený v žiadnom zo škandálov, hoci sa v Ozzyho blízkosti pohyboval práve v čase, keď tento tropil jeden exces za druhým. V čase, keď zvyšok kapely ťahal po koncerte po baroch a hýril do rána, uchyľoval sa do hotela, bol skôr samotársky.
Jeho vášňou však boli aj rýchle autá, za svoj prvý (a nemalý) honorár z pôsobenia u Ozzyho si hneď rozžiarene zaobstaral žihadlo starúška Ferrariho a niekoľkokrát ho zdravo otĺkol. Inak však tvoril svojou povahou aj vystupovaním k Ozzymu ostrý (a potrebný) protipól, hoci to prinášalo nemalé problémy.
Po nahratí albumu Diary Of A Madman sa rozhovoril pre jedom americký časopis: „Asi najväčšou dezilúziou pre mňa bola tvorba pesničiek. Predstavoval som si, že sa o muzike premýšľa a diskutuje, že na každej skúške urobíme dve tri nové veci. Ale Ozzy tak vôbec nepracuje. Je veľmi inštinktívny, roztúpaný. Áno, že sa budú robiť nové veci, aj keď je pod obraz boží.“
Aj tieto prekvapivo odhaľujúce a príkré slová svedčia o tom, že pre neho svet muziky nikdy neznamenal sex, drugs & rock’n’roll , ale tvorivú prácu a postup vpred v sebazdokonaľovaní. A nič na tom nezmenil ani fakt, že už za rok 1981 ho renomované osadenstvo aj čitateľstvo rešpektovaného magazínu Guitar Player zvolilo Talentom roka. Smrtka je však rozhodnutá. Ak jej nenabehne na kosu rocker sám, svojim narkomanskými či alkoholovými avantúrami, siahne po ňom sama. „Snáď príliš netrpel, synček môj milovaný,“ stonala jeho mama roky a jej tvár sa zalievala slzami. Je to bolestná melódia.
